Možno som už niekoľko rokov dozadu zachytila informácie o tejto ceste. Ale spať vonku, bez večernej a rannej sprchy, bez toalety... Ani náhodou! Asi pred dvoma rokmi sa mi opäť cesta SNP ohlásila ako výzva. Aj počas reklám od istého operátora. Našla som stránku cestasnp.sk. Prečítala niekoľko príspevkov od tých, čo sa na to dali. A tak začal sen.
Nie som turistika. Pred tromi rokmi som začala s vytrvalostným behom. Vďaka pretekom a tréningom s kamarátmi som sa konečne naučila, kde sú Slánske vrchy, Stráž, Čergov. Prebehli sme aj Vysoké Tatry a Slovenský raj. Na jednom preteku som sa zoznámila s Petrom. Začali sme plánovať spoločné bežecké tréningy. Začiatkom zimy som sa mu cez chat zdôverila o mojom sne prejsť ďalší rok cestu SNP. Nevedel o nej. Poslala som mu link. Chvíľu bez odozvy. A potom: super! Kedy ideme? Tak začali naše zoznamy a plány. Okolie nás nechápalo: budete spať vonku, ťažký batoh, neumyjete sa, medvede... ale boli aj povzbudivé ohlasy, ako držím palce a fandím vám. Najkrajšie povzbudenie prišlo od kamaráta Fera, dlhoročného predsedu prešovských turistov: ak ste rozhodnutí, potom je správny čas. Teraz. Nie o rok, nie o dva. Teraz choďte. Aj sa k nám na dva dni od Bardejovských kúpeľov cez Čergov po Radatice pridal.
Ani ja ani Peter nie sme turisti, preto sme si začali kupovať veci od oblečenia, topánok, palíc, cez drievkač a nerezový hrniec na varenie, kupilku s lyžičkou. Hneď sme ich vyskúšali pri tréningovom víkendovom behu po lese. Ruksak som si kúpila ako posledný. Došiel mi do 18 hodín od objednania a okamžite som ho rozbalila a začala rozmýšľať, kde čo budem mať uložené. Mal 80 litrov a dve bočné odnímateľné vrecká mu pridali ďalších 20 litrov. Tie som však po štyroch dňoch cesty nechala doma aj s inými vecami a ruksak mal z pôvodných 14kg asi 10kg, ale bez vody.
Cestu SNP možno opísať rôznymi spôsobmi. Ja ju opíšem cez naše zmysly.
Prvý cez zrak: zeleň lesov. Striedajúce sa farby listnáčov a ihličnanov, cez lúky, pastviny, skaly, obce a ich polia, ihličie aj blato a štrk pod nohami. Keď máte šťastie prebehne vám za Hrešnou cez lúku zajac. Krásna, rozvážna laň zastrihá ušami asi 15 metrov od vás a spríjemní vám stúpanie na Volovské vrchy. Zvedavý svišť si vás obzerá keď schádzate dole z Kráľovej hole. V lese nechtiac vyrušíte srny a sledujete ich hnedé aj bodkované chrbty ako unikajú medzi stromami. Počas zostupu z Chopku sa vôbec nedá vyrušiť kamzík, tak si ho odfotíme. Keď zdvihnete zrak ku oblohe prechodom cez Studený vrch, sledujete vzdušnú hru dvoch jastrabov. Cez suché lúky nie je núdza o množstvo motýľov, múch, čmeliakov, chrobákov, húseníc aj ovadov. Tesne pred ďalším krokom sa prešmykne do trávy slepúch aj vretenica. Každý deň si vaše oči oddýchnu striedaním týchto farieb.
Sluch. Od rána do večera spev vtákov v lese strieda takmer hrobové ticho, keď stúpate po vrchoch Nízkych Tatier. A vietor sa nedá zahanbiť a spieva vám neprestajne okolo uší vlastnú pieseň. Tiež šum lístia a vŕzganie konárov pod niečou váhou cez Harmanecké lesy.
Najkrajšia je chuť vody v prameňoch. Studená a svieža. Keď konečne po horúcich kilometroch začujete jej žblnkot a ona Vás víta, aby vás putujúcich napojila. Chuť minerálnej vody v Bardejovských kúpeľoch, na Cemjate a Záblatskej kyselky. Chuť lesných jahôd za obcou Kurimka aj na Dlhých rovniach. Mäty, žihľavového čaju, čo sme si po večeroch varili. Medvedí cesnak, ktorý nám chutil s ovčím syrom v Čičmanoch. Aj divých čerešní a lesných malín pri Mohyle M. R. Štefánika.
Hmat. Alebo najčastejšie bolesť. Prvé dni boľavé ramená od ruksaka a prehodnocujete, čo nie je potrebné niesť so sebou. Bolesť svalov, kým si zvyknú na záťaž. Ráno opuchnutých očí od vetra a nových štípancov. A asi najviac otlakov na nohách. Každý večer prirátate nový. Nie dosť mäkkú karimatku, keď spíte na zemi. Našťastie po niekoľkých dňoch väčšinu tých bolestí prestanete vnímať a viac cítite šteklenie trávy na členkoch a lýtkach. Vietor na ceste na Chopok, ktorý akoby vás chcel svojou silou vrátiť domov. No Vy sa mu vzopriete. Mäkkosť trávy, keď si do nej ľahnete cez deň, aby ste si na chvíľu oddýchli. Ako aj perín a teplej sprchy, ak sa podarí dôjsť na chatu. Cesta pod nohami vystlaná ihličím sa strieda s tvrdým štrkom. Skaly, ktoré vám chcú vyvrtnúť členky, či zraziť k zemi. Pocítite aj vystupujúce korene stromov, o ktoré párkrát aj bolestivo zakopnete. Ale tiež oporu drsných kmeňov stromov, ak sa potrebujete oprieť, skál keď sa štveráte na Jánošíkovu baštu, Vapeč a hrad Ostrý vrch.
Keď si vyfúkam nos, lebo som na ceste objavila novú alergiu. Prechádzky cez lúky ma zakaždým rozkýchajú a svieže rána prečistia dutiny. Po niekoľkých dňoch máte citlivejší čuch. V rozpálenom poli cítite prach zo zeme aj obilia. Po daždi vonia zem sviežo. Cesta cez pastviny vám ponúka zmes vôní kráv, oviec, kôz a koní. Ak vás smer zavedie do civilizácie, každá obec má svoju vôňu, aj jej asfalt. Agát, borovica, baza, lipa...no najkrajšie vonia les. Ináč ráno, vlhký, ináč ku večeru, keď aj on prehral boj s páľavými slnečnými lúčmi. Prvé dni som rozoznala čuchom žihľavu. Neskôr nás prekvapila vôňa Medvedieho cesnaku. Za Fačkovským sedlom ho boli celé plochy. Ale les vôbec so spevom vtákov a svojou vôňou, ktorú neviem popísať, vonia najkrajšie.
Cez všetky vnemy na tejto ceste strácam pojem o čase. Ak sa nepozriem na mobil, netuším aký je dátum. A je mi to vlastne jedno. Aj keď v podvedomí viem, že sa musím vrátiť do práce. Keď pozerám, čo máme za sebou je to až neuveriteľné čo sme zvládli. Koľko krás sme videli a nielen v prírode, ale aj ľuďoch, čo sme stretli.
Cesta hrdinov SNP je aj chuť slobody. Na chvíľu si užiť slobodu rozhodovania, kde na ako dlho sa zastaviť, či pobudnúť dlhšie alebo pokračovať aj za cenu, že nedôjdeme do cieľa pretože dovolenka sa kráti... Vychutnávať si voľnosť, pretože tu pochopíte, že nie Devín (Dukla) je cieľ. Cieľom je cesta a dôjsť ku týmto bodom je výzva.
